Odvážny kolibrík

V čase, keď sa tento príbeh odohráva, boli kolibríky ešte sivé a nenápadné drobné vtáčiky. Ako tak kolibrík lietal od potoka k lesu, tam a naspäť, stále dookola, pozerali sa naňho z neba anjeli, ktorí práve prelietali ponad horiaci les. „Pozrite, aký hlupáčik! Snaží sa zahasiť oheň kvapôčkami vody!” smiali sa a leteli ďalej. Iba jeden anjel sa nezasmial, chvíľu premýšľal, zvrtol sa v oblakoch a premenil sa na veľkého orla. Na svojich mohutných krídlach sa zniesol do horúceho horiaceho lesa, postavil sa kolibríkovi do cesty a hromovým hlasom zvolal:

„Choď preč, drobček! To, čo robíš, je zbytočné. Nedokážeš zachrániť celý les svojimi drobnými kvapkami vody. Odíď, kým môžeš, a zachráň sa!”

„Nepotrebujem, aby si mi dával dobré rady, mocný orol!” kričal drobný kolibrík, predierajúc sa hustým dymom. „Nepotrebujem rady, ale tvoju pomoc.”

Anjel, ktorý sa ako orol vznášal vysoko nad horiacim lesom a prestrašenými zvieratami, sa zahanbil. V srdci sa mu zrodil silný pocit – chcel byť ako drobný kolibrík a pomáhať. „Pomôžem ti,” povedal a od veľkého dojatia sa rozplakal. Anjelovi z orlích očí padali chladivé veľké slzy, dopadali na les a tam, kde sa jeho trblietavé slzy dotkli spálených stromov, začal klíčiť nový život. Zo spálenej zeme vychádzali stebielka jemnej zelenej trávy. Nad lesom zavládlo ticho a pokoj. Keď si drobný kolibrík na chvíľku sadol, aby si odpočinul, zbadal, že mu na mieste, kde sa slzy dotkli jeho spálených pierok, narástli nové mocné pierka – žlté, červené, modré… Kolibrík odrazu žiaril mnohými jasnými farbami.

Utekajúce zvieratá sa na seba udivene pozerali. Všetky boli živé a zdravé. Hore vysoko na nebi nad nimi poletoval prešťastný kolibrík, ktorý od radosti robil vo vzduchu kotrmelce. V čase, keď zvieratá stratili všetku nádej, ich odvážny kolibrík zachránil. „Hurá!” kričali všetci. „Nech žije drobný kolibrík a zázračný dážď!”