Víťazka ceny Živel: Rada by som odovzdávala deťom, že sa dá žiť aj inak

Miroslava Okuliarová je učiteľkou na  Súkromnej základnej škole waldorfskej v Bratislave. Je to zároveň nadšená mladá žena, ktorej sa podarilo dať dokopy tím ľudí a postaviť krásnu ukážku prírodného staviteľstva na školskom dvore. Za stavbu tohto ekodomčeka získala cenu za environmentálnu výchovu Živel v kategórii Cena pre učiteľa.

S Mirkou sme sa rozprávali priamo v postavenom domčeku. Ide o stavbu s okrúhlym pôdorysom, drevenou dlážkou, stenami omietnutými hlinenou omietkou. Strecha je zelená a sú na nej osadené fotovoltické panely, vďaka ktorým sa vo vnútri svieti.

Ako vznikol nápad postaviť domček na pozemku školy?

Boli tam dva hlavné impulzy. Prvým impulzom bolo to, že v osnovách pre tretí ročník, ktorý som vtedy učila, máme epochu nazvanú Stavba domu. Deti si v rámci vyučovania robia vlastné menšie makety domov, stavajú si prírodné domčeky z lístia, z kôry stromov, machu. Skrsla vo mne myšlienka, že deti by mali zažiť aj veľkú stavbu. Kolegovia mi hovorili, aby som ich zobrala na stavbu, kde je žeriav, kde sa stavia z tehál, no ja som sa rozhodla pre túto našu stavbu.  

Druhý impulzom, osobným, bola moja fascinácia prírodnými stavbami. Zúčastnila som sa aj kurzu hlinených omietok. Práve ten kurz bol pre mňa silný impulz, že pôjdem do toho.

Prečo ste sa rozhodli pre stavbu z prírodných materiálov?

Prírodnú stavbu sme vybrali preto, lebo to je ekologické J Dom je postavený zo slamy, hliny, vody, dreva a kameňa. Rada by som odovzdávala deťom, že sa dá žiť aj inak – ekologicky. Každý, kto sem príde, uvidí, že sa dá žiť aj v takomto dome.

Aký bol postup stavby?

Začali sme pred tromi rokmi na jar. Kopali sme základy, v máji začala stavba domu. Počas leta sme nerobili, opäť sme niečo urobili na jeseň, potom znovu na jar a takto to pokračovalo tri roky. Základný postup bol taký, že sme vyhĺbili jamu, asi polmetra. Do nej sa naviezol štrk, naň sa dali dookola pneumatiky. Na tie sa dala izolácia, vzniklo akoby pódium. Následne šikovní oteckovia pod vedením tesára  urobili drevenú konštrukciu. Do nej sme ukladali balíky slamy. Keď boli balíky uložené, začali sme s deťmi robiť hrubú omietku – zo slamy, hliny, vody. Nanášanie hrubej omietky bolo to hlavné, čo deti spravili. Strednú omietku robili skôr dospeláci a vrchnú omietku robil odborník.

Najskôr sme nepočítali s tým, že tam bude piecka a fotovoltika, ale pridali sme ich tam. Chceli sme, aby stavba bola naozaj dokončená a funkčná,  aby sa mohla využívať aj v zime, aby v nej bolo aj svetlo.

Ako ste vyriešili financie?

Vždy je to aj otázka financií, samozrejme sme riešili, ako získať peniaze. Na začiatku som so stavbou aj preto váhala, no ľudia naokolo mi vraveli: „Choď do toho“. Na domček sa vyskladali rodičia, v škole bola zbierka, jeden otecko dal aj väčší dar. Veľmi pomohla jedna mamička, ktorá začala písať projekty. Vyšiel nám projekt od T-Comu na fotovoltický panel, vyšiel nám projekt od participatívneho rozpočtu mesta Bratislava, jedna spoločnosť nám venovala financie na piecku. Toto boli pre mňa znamenia, že to má zmysel. Vtedy sa do projektu naliala životná energia.

Znie to, ako úplne ideálny, hladký priebeh celej stavby...

Nebolo to tak vždy... Dokonca sa nám stala taká vec, že jedna stena domu cez prázdniny padla. Ten pocit toho, keď sme prišli po prázdninách s deťmi a zrazu niečo, na čom sme veľmi pracovali, bolo pokazené, tak sme si zažili aj zúfalstvo. Bolo však dôležité vstať a pokračovať ďalej. Vtedy som veľmi obdivovala aj rodičov, že prišli na brigádu a stenu sme opravovali. Zásadný bol pritom ten pedagogický proces s deťmi –keď padnem, nevadí, vstanem a idem ďalej.

Kto všetko pomáhal so stavbou?

Projekt nám navrhol otecko z triedy, ktorý sa venuje pasívnym drevostavbám. Dvakrát sme sa zapojili do Nášho mesta a pomohli nám dobrovoľníci z firiem. Dobrovoľníkov to k nám veľmi lákalo, bola to pre nich rarita, niečo iné. Prišli aj študenti z katedry architektúry, tí prišli na workshop k zelenej streche. Prišli sa pozrieť ľudia z waldorfského vzdelávania. Zapájali sa ostatní učitelia zo školy. Častokrát sa stalo napríklad, že počas pravidelných štvrtkových stretnutí učiteľov prišlo auto s balíkmi slamy, tak sa urobila hodinová pauza a počas nej sa pekne všetko vynosilo von. Alebo učitelia kopali, brúsili drevo, maľovali... je to veľký sociálny projekt.

Zapájali sa žiaci zo všetkých tried – starší nám pomáhajú s drevom, deviataci rúbu drevo na kúrenie, na bridády rodičia priviedli aj mladších súrodencov.

Určite padnú otázky na bezpečnosť stavby. Je bezpečná, keď ju stavali laici? A bolo bezpečné pre deti, pohybovať sa a pracovať na stavbe?

Drevené trámy a nosné prvky na stavbe sú naddimenzované. Už na začiatkoch ich architekt posilnil, keď vedel, že to bude slúžiť deťom. Stavba má okrem toho posudok od statika a povinnú kontrolu komínového systému od kominára.

Čo sa týka bezpečia detí na stavbe, mala som veľkú dôveru v ich schopnosti a možnosti. Deti sú veľmi múdre a schopné, len my dospelí ich veľakrát brzdíme naším strachom a obavami. Deťom sa nemalo čo stať. Pracovali s mäkkým materiálom a náradím, s ktorým sa naučili veľmi zručne pracovať. Vďakabohu za tento projekt!  Veľa z nich si odnáša pracovné návyky a schopnosti rozdeliť si prácu so svojimi spolupracovníkmi do budúcnosti.

Ty si to celé viedla?

Áno, ja som bola hlavou projektu, niekto kto vie, čo ešte treba urobiť a ako. Veľmi mi pomohli konkrétni ľudia, ktorí mi prichádzali na pomoc a na ktorých som mohla rozdistribuovať menšie úlohy. S niekým som riešili byrokratické záležitosti, s iným remeselné veci... Na ľudí som mala veľmi veľké šťastie.

Povedz mi niečo viac o workshopoch, ktoré si na stavbe organizovala.

Šlo o zážitkové workshopy. Neplatilo sa za ne, lebo sme to brali tak, že nám tí účastníci pomáhajú. Bolo to tak, že oni neplatili, niečo sa naučili a pomohli nám, pre všetkých to bolo prospešné. Zúčastňovali sa ich hlavne rodičia detí našej školy, potom aj priatelia školy, až ku koncu to bola aj širšia verejnosť. Teraz je pre mňa otázkou, ako propagovať tieto akcie, aby som ich otvorila aj ľuďom zo širšej verejnosti. Chystá sa k nám prísť aj jedna základná škola.

Ako sa teraz domček využíva?

Momentálne domček využívame ako terapeutický priestor pre integrované deti a špeciálneho pedagóga. Deti so špeciálnymi potrebami majú tento priestor vyhradený dvakrát týždenne. Je to aj priestor pre učiteľov, ktorí si tu môžu oddýchnuť a byť sami so sebou.

Pripravujeme tu aj ekodielničky, do ktorých chodia deti z okolitých bytov Mierovej kolónie a tvoria spoločne s našimi žiakmi. Chodia sem, do tohto domčeka a vyrábajú z vlny, z medi, z dreva, zo šúpolia či z gaštanov rôzne výrobky.

Chodia sem aj žiaci z mojej triedy, ktorí to berú stále ako „svoj“ priestor. Väčšinou sa tu učíme hudobnú výchovu, alebo sa hráme rôzne hry či sa rozprávame.

Ideou je mať naozajstné ekocentrum, ale je pre mňa stále otázkou, ako to urobiť, aby to naozaj „frčalo“. Rada by som sem zavolala aj ľudí z verejnosti, aby tu mohli prespať a vyskúšať si krátky pobyt  v takomto prírodnom dome.

Čo by si odkázala ostatným učiteľom, ak by chceli inšpirovať a spraviť podobný domček?

Určite si vytvoriť tím ľudí okolo seba, lebo je to časovo a energeticky veľmi náročné. Dobrý tím ľudí, ktorí by to toho šli spoločne a potom to všetko dobre dopadne. Urobiť si prieskum ľudí a odborníkov. Entuziasmus je fajn, ale odborníci sú pri tomto dôležití. Podstatné je určiť si, na čo má ten priestor slúžiť – podľa toho si zohnať odborníka na prírodné stavby, na solárne panely, na prácu s drevom...

Za svoje trojročné úsilie a krásny výsledok si dostala cenu  za environmentálnu výchovu Živel. Ako si vnímala nomináciu a samotnú výhru?

Bolo to pre mňa prekvapenie! Na slávnostnom odovzdávaní som nemala pripravený ani príhovor. Pre mňa to je satisfakcia. Je to veľmi dobrý pocit, keď si niekto všimne prácu toho druhého. Bolo to pre mňa veľmi príjemným ocenením. Je to ocenenie nielen pre mňa, ale pre všetkých, ktorí prispeli k tomuto projektu.

Aká bola reakcia v škole na to, že si vyhrala cenu?

Úžasná. Rodičia ma zastavovali, ďakovali mi. Rodičia z mojej triedy, ktorí so mnou po víkendoch na domčeku makali, boli radi. Videla som na nich, že niektorí už boli z toho unavení. Teraz videli, že to malo zmysel, že aj svet vonku si všimol, čo sme spravili.

 

Viac fotografií si môžete pozrieť v galérii pod článkom. Ak sa chcete prísť na stavbu pozrieť, inšpirovať či poradiť, kontaktujte p. Okuliarovú na miroslava.okuliarova@iwaldorf.sk.