Existenciálna ekovýchova - I. časť

Ľudia si dnes často kladú otázku, čo je príčinou environmentálnej krízy. Je to aj štandardná otázka v environmentálnej výchove. Sám som ju položil žiakom, učiteľom aj manažérom stovky krát. A odpovede sa väčšinou opakujú – od nedokonalých technológií cez zle nastavené ekonomické systémy až po preľudnenie na našej Zemi. Fajn. A vtedy pokračujem príbehom o Nasredinovi.

Jedného dňa stratil mula Nasredin prsteň v pivnici, kde bola úplná tma. Keďže nemal šancu ho v tej tme nájsť, vyšiel na ulicu a začal ho hľadať tam. Ide okolo sused a spytuje sa: „Čo hľadáš? Stratil si niečo?“. „Áno, prsteň v pivnici,“ hovorí Nasredin. „Ale mula Nasredin, prečo hľadáš prsteň na ulici, keď si ho stratil v pivnici?“. „Ty si ale hlupák. Ako by som mohol niečo v tej tme nájsť?“ nedá sa Nasredin.  

Hľadanie na nesprávnom mieste

Rovnako ako Nasredin, aj my hľadáme tam, kde je to pohodlnejšie  - technológie, ekonomika alebo politika sú miesta, ktoré považujeme za osvetlené. Hľadáme pohodlné riešenia prostredníctvom sofistikovaných zariadení, environmentálnych daní, politiky zodpovedného podnikania... Technológie napredujú, environmentálna politika sa vyučuje na univerzitách, slovné spojenie „corporate social responsibility“ je štandardným pojmom v biznise. Napriek tomu sme za posledných desať rokov vyťažili 10 miliónov hektárov lesa, 1 miliarda ľudí nemá prístup k pitnej vode a  ľudské nároky na biosféru sa od roku 1961 viac ako zdvojnásobili (1).  

K tomu všetkému si ako bonus ešte môžeme zobrať Jevonsov paradox. Anglický ekonóm William Jevons v 60-tych rokoch 19. storočia upozornil, že dlhá séria technologických zlepšení parných strojov a ďalších zariadení zvýšila efektívnosť využitia uhlia, čo viedlo vždy k zvýšeniu jeho celkovej spotreby a k rozširovaniu uhlia do ďalších odvetví. Jevons sa vo svojej dobe obával, že uhlie sa čoskoro minie. Zistenie, že úsporné inovácie v konečnom dôsledku zvyšujú celkovú spotrebu, mu tieto obavy iba potvrdzovalo. Čítate dobre – úsporné technológie celkovú spotrebu zvýšili!      

Moderní ekonómovia pravdivosť Jevonsovho paradoxu potvrdili. Zvýšená účinnosť zdroja znižuje náklady jeho využitia oproti iným zdrojom, čo zvyšuje dopyt po ňom a ruší akýkoľvek vplyv úspor na zníženie jeho spotreby. Zvýšená efektívnosť zdroja navyše urýchľuje ekonomický rast, ktorý ďalej zvyšuje dopyt po všetkom a predovšetkým dopyt energiách (3).

To všetko sú skvelé východiská k tomu, aby sme opustili hľadanie prsteňa na ulici a zostúpili tam, kde je síce tma, ale leží tam toľko hľadaný prsteň. A teraz sa nezľaknite: Environmentálna kríza nie je žiadnou tragédiou. Je požehnaním, darom aj výzvou.  Je tým, čo nás môže priviesť ku skutočnému naplneniu nášho ľudského bytia vo svete. K dobrovoľnému a vedomému opustenia spotreby. To, čo každý mystik zažíva na osobnej úrovni – bolesť, trápenie mysle a vnútornú námahu (2), prežíva ľudstvo na globálnej úrovni a environmentálne problémy nás ženú na cestu, ktorou sa jednotlivci vydávajú už od nepamäti – na cestu mystikov a filozofov. Tých, čo milujú múdrosť a pravdu, tých, čo idú za formy a zažívajú Bytie.  Environmentálna kríza smeruje ľudstvo k sebe samým. Je to dar aj zodpovednosť.

Smrť ako dar

Mnoho krát som žiakom hovoril, aby si uvedomili, že môžeme zničiť našu planétu. Myslíte, že tieto slová mali nejaký účinok? Že zmenili prístup žiakov pri nakupovaní alebo prispeli k zníženiu spotreby energie? Jasné, že nie. Už pred rokmi som prestal túto mantru používať. Nudila mňa aj žiakov a spolu sme vedeli, že sú to prázdne slová, ktoré nevyvolávajú zodpovedajúcu reakciu.

Ako si môžeme myslieť, že možná smrť planéty v nás vyvolá zásadnú zmenu, keď sa vyhýbame prijatiu vlastnej smrti? Kedy ste si naposledy skutočne hlboko pripustili, že váš život v tomto svete je nevyhnutne konečný? Že všetci – vy, ja, váš otec, matka, syn aj dcéra sa každý deň približujú ku svojmu fyzickému koncu? A opäť sa prosím nezľaknite: Vedomie vlastnej smrti nás môže zachrániť. Ponúkam vám tri zamyslenia nad smrťou – od jezuitského kňaza, psychoterapeuta a budhistického učiteľa. Často ich používam na kurzoch a ak sme otvorení, majú potenciál transformovať naše vnímanie smrti aj života.

„Čo vám prinesie okamžitý pokoj mysle?“, spytuje sa jezuita Anthony de Melllo. „Vráťte sa vo svojej fantázií na zem po tisíc rokoch a hľadajte, čo po vašej existencii ostalo.“ (4) Skúste sa teraz pri čítaní na chvíľu zastaviť a prežite Mellove slová ešte raz vo svojom vnútri. Cítite to? Prináša to úľavu alebo strach?

„V rokoch, keď som pracoval s pacientmi v konečnom štádiu choroby“, spomína americký psychoterapeut Yalom, „som videl veľké množstvo tých, ktorí tvárou v tvár smrti dosiahli významné pozitívne osobné zmeny. Pacienti získali pocit, že zmúdreli, prehodnotili priority a začali vo vlastnom živote zľahčovať podružnosti.“ Profesor Yalom k tomu dodáva, že blízkosť smrti je ako keby rakovina vyliečila neurózu (5). Mohli by sme aj povedať – ako keby blízkosť smrti bola darom a viedla nás k našej skutočnej podstate. Každý z nás môže za podružnosti považovať niečo iné. Som ale presvedčený, že existenciálny zážitok blízkosti smrti vo vás nevyvolá potrebu ísť do najbližšieho nákupného centra. Blízkosť smrti, či už skutočná alebo hlboko precítená v rovine možného naplnenia, nás s veľkou pravdepodobnosťou bude viesť do vnútra, k našej hlbokej podstate.

Veľa ľudí, ktorí si vypočuli od lekára svoj „rozsudok smrti“  potvrdili, že za strachom prišiel neočakávaný pocit bohatstva. Buddhistický učiteľ a terapeut Stephen Levine to potvrdzuje slovami jedného pacienta: „Keď mi skutočne došlo, čo lekár povedal, pocítil som, že sa vo mne začína odľahčovať niečo veľmi ťažkého. Cítil som, ako keby som bol konečne voľný a mohol žiť svoj život. Napodiv som nikdy nemal taký pocit bezpečia. Možno som blázon, ale cítil som viac slobody a lásky než kedykoľvek predtým. Vlastne som to nepociťoval tak, ako keby mi bol môj život braný, ale ako keby mi bol navrátený. Mal som umrieť, ale môj život bol úplne môj.“ (6)

Uvedomenie si smrti nesie v sebe obrovský potenciál  možnosti zmeny. Nepotrebujeme rozjímať nad možným zánikom planéty. Plne postačí hlboké uvedomenie si a prijatie vlastnej konečnosti našej fyzickej existencie a ostatné bude pridané.

20 minút pokoja

K pochopeniu jadra existenciálnej ekovýchovy by som vás rád požiadal o absolvovanie jedného cvičenia. Toto cvičenie je veľmi jednoduché a vyžaduje si od vás dvadsať minút vášho života. Sadnite si, kdekoľvek je vám to pohodlné. Zoberte si budík, nastavte si na ňom, aby o dvadsať minút zazvonil a vy si už len sadnite a vychutnajte si tento čas, ktorý máte. To je všetko. O dvadsať minút sa vráťte k tomuto článku. Ďakujem. A skutočne od vás nikto nevyžaduje nič viac ani menej, len dvadsať minút pokoja.

Vitajte späť pri čítaní. Predpokladám, že niektorí z vás sa po pár minútach zdvihlo a na cvičenie sa vykašľalo. Je dobré, že ste to aspoň skúsili. Drvivá väčšina čitateľov tohto textu nespravila ani toJ Nemám pravdu?

Tí z vás, ktorí dodržali svoje predsavzatie a celých dvadsať minút vydržali sedieť, zažívali s veľkou pravdepodobnosťou niečo nasledovné:
Príšerne ma bolí chrbát. Vystriem sa, teraz je to lepšie.  /Na dve sekundy to pomohlo./ Tá stolička je ale fakt tvrdá, lepšie sa mi bude sedieť v kresle. Už prešlo 10 minút? /V skutočnosti neprešli ešte ani tri minúty/. Otvorím okno, aby sa mi lepšie dýchalo. Tak a teraz je to dobré. Prečo tí ľudia na ulici tak hučia? Radšej zavriem to okno. Bude asi lepšie, keď otvorím oči, takto zaspávam.  Bože, tu je ale neporiadok.  Tak toto cvičenie je fakt dobrá blbosť. Musím opraviť ešte písomky deviatakov.

Popis vyššie sám dôverne poznám. Zažil som takých dvadsať minút „pokoja“ požehnane veľa.  Toto giganticky jednoduché cvičenie má v sebe silu ukázať nám, ako fungujeme. Toto zažívame sekundu po sekunde, deň za dňom a zvykli sme si na to. Toto neustále nutkanie napĺňať túžby mysle považujeme za život. Za našu prirodzenú existenciu. Aby sme ale mali úžitok z tohto cvičenia, musíme byť bdelý. Potrebujeme jasne vidieť, čo všetko sme počas dvadsiatich minút zažili: Variácie rôznych foriem nepokoja, snahy naplniť naše túžby /iná stolička bude lepšia/, zbaviť sa niečoho /ten hluk vonku je otravný/ až po nudu, že sa nič zaujímavé nedeje a snahou tento stav odstrániť novou túžbou.

Nezľaknite sa: Existencia drvivej väčšiny z nás je honba za naplnením miliardy túžob – od lepšej stoličky až po krajší dom – bez toho, aby sme boli čo len o trochu šťastnejší.

Tu je jeden prípad pacientov doktora Yaloma. Hovorí, ako k nemu prichádzajú mladí ľudia  okolo tridsiatky. Dosiahli všetko, po čom túžili – zarobili hromadu peňazí, získali uznanie kolegov aj slávu. Svoje túžby naplnili. „Už im nestačí mať ale v banke jeden alebo dva milióny – potrebujú päť, desať, dokonca päťdesiat miliónov.“, hovorí Yalom (5). Pripomína vám to niečo?

Štyri princípy

V existenciálnej ekovýchove nezameriavame svoju pozornosť von. Neskúmame ropný zlom, nevypočítavame koľko uhlia nám ešte ostalo, koľko zvierat vymrelo, koľko ľudí pribudlo... Existenciálna ekovýchova zameriava pozornosť na našu vlastnú existenciu. Na niečo, čo je pre nás bytostne dôležité a kľúčové – na nás samých. Nekladie otázku koľko druhov zvierat vymrelo, ale upriamuje  pozornosť na našu vlastnú smrť. Nevypočítava, koľko ľudí za posledných 50 rokov pribudlo, ale koľko túžob vzniklo v našej mysli za 50 minút. Existenciálna ekovýchova neskúma stúpanie hladiny mora, ale príliv a odliv nepokoja mysle.

Existenciálna ekovýchova je cestou do vnútra, je vedou, ktorá skúma našu vlastnú myseľ a vedomie. Odhaľuje procesy vznikania a zanikania túžob. Učí vidieť vec také, aké skutočne sú. Pominuteľné a meniace sa. Pretože za ničením životného prostredia nestoja nedokonalé technológie alebo ekonomika voľného trhu. Za každým kúpeným LCD televízorom, iPhonom, tabletom, dovolenkou v Egypte alebo domčekom na okraji mesta stojí úplne obyčajná túžba. Túžba, ktorá nám hovorí, že keď ju naplníme, budeme šťastnejší. A necháme sa nachytať – minútu po minúte, deň za dňom... Otvárame okno, aby sme mali lepší vzduch. A zatvárame ho, lebo nám vadí hluk vonku. Kúpime si vytúženú vec a po dni, dvoch nás nevzrušuje. Meníme stoličku za kreslo a kreslo za posteľ, aby sme nakoniec zistili, že po chvíli aj tak musíme vstať. Lebo sa nudíme. A ideme – kam?

Úlohou existenciálnej ekovýchovy nie je meniť svet. Naša radosť aj utrpenie sa odohráva vo vedomí a existujú len v ňom. Existenciálna ekovýchova pracuje s vedomím a mysľou ako zdrojom environmentálnych problémov. Nič sa nezmenilo okrem môjho prístupu – takže sa zmenilo všetko (4).

                     Existenciálna ekovýchova pracuje so štyrmi základnými princípmi:

 1. Všetko ničenie prírody vychádza z našich túžob.
 2. Príčinou túžob je pocit nenaplnenia.
3. Naplnenie sa dosahuje zbavením túžob.
4. Existuje veľa ciest k rozpusteniu túžob a dosiahnutiu naplnenia.

Nemôžeme uspokojiť každú túžbu. Po naplnení jednej túžby nastáva chvíľkový pocit šťastia, po ktorom vzápätí nasleduje ďalšia túžba. Rád by som sa s vami podelil o zážitok, ktorý som zažil pred nedávnom so svojimi deťmi. Kúpil som im malé umelohmotné príšerky, po ktorých túžili. Bolo v mojej moci naplniť ich túžbu, aj keď som vedel, že pocit šťastia bude trvať maximálne päť minút. „Tato, môžeme si dať zmrzlinu?“, vystrelí otázku Viki po troch minútach.

Tanec túžob vidíme u druhých jasne. Existenciálna ekovýchova nás prinavracia k tomu, aby sme sa nebáli vidieť to tornádo vzniku a uspokojovania túžob v sebe. Pretože ak chceme spraviť prvý krok, potrebujeme jasne vidieť ako sami fungujeme. Nerobíme to kvôli záchrane sveta, ale kvôli sebe. A je to úplne v poriadku. Svet sa o seba postará, naša zodpovednosť je, aby sme sa my postarali o svoju myseľ a vedomie.

Príčinou utrpenia, ktoré pociťujeme, nie je nenaplnenie túžob. Samotná túžba je príčinou utrpenia. Istý človek, ktorý mal rakovinu hovoril o tom, že keď dostal niečo, čo chcel, pocítil momentálne potešenie a zakúšal to, čo možno nazvať naplnením. Ale k jeho prekvapeniu to uspokojenie nepochádzalo z toho, že niečo mal, ale z momentálneho stavu, keď myseľ nebola plná túžby.(6) Stav bez túžby je stav naplnenia, stav slobody a uspokojenia. Stav, kedy je naša ekologická stopa minimálna bez toho, že sa o znižovanie ekologickej stopy usilujeme.

Existenciálna ekovýchova je cestou, ktorá nás vedie aj do tmavej pivnice. Kde inde by sme ale našli stratený prsteň?

„Potrebujete viac vedomostí? Zachráni svet viac informácií, viac rýchlych počítačov a viac vedeckej analýzy? Nepotrebuje skôr ľudstvo múdrosť?

Ale čo je múdrosť a kde ju možno nájsť? Múdrosť prichádza so schopnosťou byť v pokoji. Len sa dívajte a načúvajte. Nič viac nerobte. Nechajte ticho viesť vaše slová a činy.“ (7)

Juraj Hipš
hips@zivica.sk

Použité zdroje
(1)  Living Planet Report 2010, http://wwf.panda.org/about_our_earth/all_publications/living_planet_report/2010_lpr/

(2)  Underhill, E.: Mystika. Dybbuk, 2004.

(3)  http://www.energia.sk/clanok/energeticka-efektivnost/energeticky-efektivne-spotrebice-zvysuju-spotrebu-tvrdi-studia/0846/

(4)  Mello de A.: K pramenům. Cesta, 1996.

(5)  Yalom D.I.: Chvála psychoterapie. Portál, 2003

(6)  Levine S.: Žijte naplno. Pragma, 1997

(7)  Tolle, E.: Ticho promlouvá. Pragma, 2010

Úvodné foto
www.wilderness.sk, Jozef Fiala